Toto angažmá v Planete Andalúzia v Paríži vlastne vzniklo tak, že sme kedysi pozvali na flamenkový festival v Bratislave jedného kolumbijského tanečníka, Daria Arboledu, ktorý tiež pracoval s Braňom Krajčom a rôznymi inými ľuďmi. Vtedy sme s prípravou festivalu práve začínali a nemali sme veľa peňazí. Ale pretože on pôsobil vo Viedni, ktorá je blízko, tak sme ho mohli pozvať. Využili sme toho, že prišiel na náš flamenkový festival z Viedne a nemuseli sme ho pozývať až z Kolumbie ani niekoho iného zo Španielska. Po tejto akcii sme s nim ešte párkrát vo Viedni spolupracovali. Potom, o niekoľko rokov neskôr, možno o tri roky, tomuto kolumbijskému tanečníkovi vyšlo angažmá v Paríži, kde predtým dlho žil, asi dvadsať rokov. Takže on dostal angažmá na tieto koncerty a Braňa Krajča a mňa si pozval ako gitaristov. Takto sa nám to podarilo.

LS: Los Remedios mě velmi mile překvapila "univerzálností" jednotlivých členů. Tak mě napadlo, že skupina vlastně ani nemusí rušit koncerty v případě nemoci většiny členů. Určitě si třeba vystačíš konkrétně ty s bratrem. Tvůj bratr, Matúš Kohútek "Mateo El Gallito", hraje na klávesy, cajón, zpívá a ještě tancuje, ty hraješ na kytaru a zpíváš. Ze zkušeností, které jsi dosud nabyl, můžeš nám sdělit, jestli je tato "univerzálnost" u flamenkových profesionálů ve Španělsku běžná?

Teraz je napríklad v Seville jeden fenomén, Diego Amador "El Churri", ktorý hrá na klavíri, na gitare, na basovej gitare, spieva... On by chcel byť len gitarista, jeho manažér zas chce, aby len spieval, a na basovú gitaru hrá zasa v skupine s Tomatitom... To je naozaj vynikajúci umelec. Všetky veci, čo robí, robí špičkovo. Mohol by byť aj profesionálny spevák, aj gitarista, aj pianista. Na klavíry hrá dokonca takým spôsobom, že keď napríklad potrebuje cimbál, tak si otvorí piano a hrá paličkami od bicích vnútri na klavíri ako na cimbále... Je to úplný blázon. My sme sa v Seville v jednom podniku stretávali, takže sa poznáme aj osobne. A on sa na všetky nástroje naučil hrať sám a na všetko hrá úplne perfektne. Je to v podstate tak, že v tých rodinách, kde sa tomu ľudia nevenujú profesionálne, tak je jasné, že každý robí niečo viac. Niekto hrá viac na gitare, niekto viac spieva..., ale každý z tej rodiny vie aj zatancovať, aj zaspievať, aj zahrať na nejaký nástroj. Ale keď to potom ide vyššie, tak sa to špecifikuje. Trebárs Farruquito takisto vie výborne zahrať na gitare, vie aj výborne zaspievať, ale profesionálne sa venuje iba tancu. Niektorí gitaristi vedia aj niečo zatancovať alebo zaspievať. Napríklad aj Tomatito alebo Paco de Lucía vedia zaspievať, ale sú profesionálnymi gitaristami. Keď sa už stanú extratriedami, keď už na gitaru hrajú špičkovo, tak už nepoznáš nikoho, kto by si do toho na koncerte aj spieval, proste sa väčšinou venujú už jednej veci a ďalšieho umelca len doprevádzajú. Ale sú výnimky ako El Churri, tak to je...to je skvelý blázon, ktorý všetko, čo robí, robí absolútne perfektne.

LS: A "univerzálnost" ve vašem případě? Jde o mimořádnou slovenskou vášeň pro španělské flamenco?

S tou univerzálnosťou v Remedios ...to je také zvláštne. Je to tým, že my sme sa stretli úplne náhodne... My sme sa teda aj s bratom poznali... náhodou, jasne.:-) Vtedy bola v Bratislave len jediná skupina, v ktorej sa dalo nejakým spôsobom aspoň troška priblížiť flamenku. Volá sa Andalucía a stále funguje, ale dnes je to všetko na playback a nemá to - aby som bol slušný - nemá to to, čo by to malo mať. Tam sme sa stretli s Cyrilom, našim dnešným huslistom, ktorý sa vtedy prišiel učiť tancovať flamenco. To som mu však rýchlo vyhovoril lebo vyzeral smiešne :-). Ale potom sme zistili, že je huslista, že študoval na konzervatóriu a tak sme v tej skupine začali využívať aj husle. Tam sme sa stretli aj s Danom Godánym, potom sa k nám pripojila Janka Haluková... No a ten môj brat, to je taký multiinštrumentalista. Pre mňa ale bol, je a vždycky bude pianistou. On mal odmalička veľký talent, hral na akordeón, na heligónke, aj na folklórnych píšťalkách... Odmalička sme taktiež tancovali, ale brat sa vždycky venoval predovšetkým klavíru. Chodil do ľudovej školy umenia a ja som tam odmalička takisto musel chodiť, lebo on bol starší a jeho to bavilo a tak ja som musel s ním, ale mňa to nebavilo… Ja som bol najhorší klavirista na Slovensku! :-) To bolo proste strašné, to ma s tým vtedy tak trápili!!! :-))) Ale potom som zrazu objavil gitaru a to som vedel, že to je ono... Mohol som pri nej sedieť aj desať hodín, ako ma to veľmi bavilo...

... a tak ses stal na Slovensku nejlepším kytaristou ... :-)

Nie, nie.:-) To som len odbočil, chcel som tým povedať, že Matúš, ktorý aj tancuje - a myslím, že dosť slušne - lebo on mal vždy také veľmi precízne rytmické cítenie, a okrem toho hrá na všeličo možné, tak pre mňa bude vždycky predovšetkým hudobníkom - klaviristou a kompozitorom.

Slovenská vášeň pre flamenco? Tiež neviem, odkiaľ to prišlo. Na Slovensku sa s flamenkom začalo už pred tridsiatimi rokmi. Možno to bolo viac ako tridsať rokov. Pred našou generáciou bol napríklad veľmi kvalitný gitarista Vlado Bureš, ktorý potom, už za našich čias, vytvoril slovenskú skupinu Peňa flamenca. Bol dokonca prezidentom tejto skupiny. Vo svojich časoch sa ako gitarista dokonca prihlásil na jednu gitarovú súťaž do Jerezu. Oni ho pozvali, ale nakoniec sa tam nedostal, pretože v tom čase bolo veľmi ťažké vycestovať. Bol doslova fanatický - sťahoval hudbu z kotúčových pások, skladby od Paka de Lucíu zapisoval do nôt takým spôsobom, že to bolo o tri tóny nižšie, lebo keď to zpomalil, tak to tak bublalo...ale on to takto zapísal a potom to pretransportoval do pôvodnej tóniny...proste totálny fanatik. A tým je aj dodnes. Rozprávať sa a počúvať flamenco s týmto človekom, to je zážitok. On sa teší pri každej falsete ako malý chlapec. Vlado Bureš - to je pre mňa aficionado al flamenco - aj keď sa tomu nevenuje tak naplno, ako by chcel a ako by si to bol predstavoval pred desiatimi rokmi, podľa mňa nič nemiluje viac na svete ako flamenco a keď sa stretneme ...teraz sa bohužiaľ už stretávame málo, ale keď sa stretneme, to je naozaj zážitok pozerať sa naňho, ako sa teší.:-)

... na Slovensku se tedy zájem o flamenco projevoval už podstatně dříve než v Čechách...

Áno, síce pomaličky, ale skôr. Nebudem úplne presne hovoriť o týchto súvislostiach, lebo to tiež neviem úplne presne. Ale to čo viem: pred chvíľou spomínaný Vlado Bureš mal skupinu spolu s ďalším gitaristom - nepamätám si už jeho meno - a s tanečnicou Renátou. Jazdili dokonca hrávať do Nemecka. Potom do tejto skupiny prišla Vierka Masaryková, ktorá sa neskôr zasa odtrhla a spravila svoju skupinu Andalucía. A cez túto Andalucíu sme prakticky prešli všetci: Martin Bies tam hral, potom sa odtrhol a vytvoril si svoju skupinu, Braňo Krajčo tam takisto hral a potom založil Los Caminos, my sme tam hrali a potom sme si vytvorili Lagrimu, z ktorej sa potom vyvinulo Los Remedios. Aj tanečnica Renáta, ktorú som pred chvíľou spomínal, si neskôr spravila svoju, dodnes fungujúcu, skupinu La Brisa. Takže ono to všetko vychádzalo vlastne z takého jedného koreňa... Potom gitarista Braňo Krajčo začal intenzívne spolupracovať s Vladom Burešom. To mohlo byť sedem, osem rokov dozadu. V dobe, kedy som začínal aj ja. Vtedy pozýval Vlada Bureša na koncerty ako druhého gitaristu. Od Vlada sa učili také pikantnosti, nie tak technické veci ako také zaujímavosti, staré falsetky... on o flamenku vedel hrozne veľa vecí. Keď bol Paco de Lucía hrať v Bratislave, myslím, že to bolo roku 1987, tak Vlado Bureš má takú peknú fotku z fiesty, čo bola po koncerte. Na fotke je Paco de Lucía, ako mu tlieska a Vlado Bureš mu hrá na jeho gitare. :-) Gitarista Braňo Krajčo bol veľmi talentovaný a veľmi rýchlo potom išiel dopredu. Mal výbornú techniku, a stále ju aj má, lebo sa tomu stále intenzívne venuje. Ja som v tej dobe tiež chcel začať s flamenkom, lebo som bol na jednom jeho koncerte a to ma tak zaujalo.. Vedel som, že toto je to, čo by som chcel robiť. Ale bohužiaľ som z tejto oblasti nepoznal žiadnych ľudí a potom, asi po dvoch rokoch, som sa dostal práve k tomuto Braňovi. Vtedy potreboval druhého gitaristu, tak ma začal učiť. Hrávali sme spolu asi päť rokov, než odišiel do zahraničia. A ja som potom takisto odišiel...takže sme sa tak nejako troška rozišli... Teraz sa niekedy náhodne stretávame na cestách, medzi rôznymi mestami... Takže takto troška z histórie flamenka na Slovensku.

ZM: Plánuješ vydání vlastního autorského alba?

Určite, určite plánujem, ale zatiaľ sa sústredíme na našu skupinu Remedios. Teraz pripravujeme nové cédečko. Konečne vyzerá reálne, že ho nahráme, lebo sme na to dostali peniaze. Takže momentálne robíme naše nové cédečko a sústredíme sa na tieto veci. Ale určite niekedy v budúcnosti by som chcel vydať aj vlastné album.

LS: Jaký je zájem o hru na flamenkovou kytaru v Čechách, to jsme se již dozvěděli z rozhovoru s kytaristou Danielem Gájou. Jaká je situace u vás na Slovensku?

Na Slovensku tiež neboli nikdy žiadne školy flamenkovej gitary, ani keď my sme začínali. Učili sme sa spôsobom, že sme sa, tí nadšenci, vždycky tak nejako dostali k sebe a počúvali sme hudbu, sťahovali z cédečiek a z dvoch nôt, ktoré sme mali. A takto sme na seba postupne namotávali ďalších záujemcov...V tej dobe sa tu dali kúpiť len noty Paka Peňi. A v súčasnosti? Ja osobne, okrem súkromných hodín, vyučujem aj na pravidelných kurzoch pri hudobnej škole Yamaha. Jedenkrát týždne. Ľudia tam chodia pravidelne, ale sú to väčšinou veľmi mladí alebo deti, čo ich prihlásili rodičia. Teraz tam chodí asi tridsať ľudí, ale nie, že by mali nejaký veľký záujem o flamenco. Chodia síce pravidelne, ale je to skôr o tom, že rodičia ich tam zapísali, aby robili nejakú mimoškolskú aktivitu. Alebo ako niekto napríklad chodí na aerobik, aby schudol alebo zabil čas, tak táto skupina sa chodí jednoducho odreagovať s gitarou, alebo len preto, že sa im to len páči, ale nikto z nich sa tomu nikdy nebude venovať profesionálne. Kdežto ľudia, ktorí sami prídu, ktorí chodia ku mne domov na súkromné hodiny, tak to sú väčšinou ľudia, ktorých to naozaj baví a chceli by sa tomu trebárs venovať v budúcnosti aj profesionálne. A je to také lepšie.

Ale v tej škole mám napríklad jedného päťročného chlapca, ktorý keby sa tomu venoval viac, tak bude taký gitarista, že nás tu všetky strčí do jedného vreca. Je to chlapec, ktorý chodí s do krvi zodranými prstami, lebo ho mama nevie dostať od gitary. Doma nerobí nič iné, len hrá na gitare. Minule hovoril, že sa nechce volať Takáč, ako sa volá, ale že sa chce volať Kohútek.:-)) Prvýkrát, keď som ho videl chytiť gitaru, tak mal úplne dokonalú pozíciu rúk - žiadne prerábanie. Vzal ju úplne prirodzene. Keď trebárs pri hodine urobím na gitare napríklad nejakú hlúposť, nejaký lauf alebo niečo, on sa ma hneď opýta: "A toto je ako, toto je ako???" A už si to skúša vybrnkávať tými malými prštekmi. Je aj veľmi muzikálny, počuje dobre. Chodí do školy pre nadmerne nadané deti, vie písať, čítať, počítať, všetko... Je taký, že ja som z nej normálne úplne vyjukaný. Vždycky príde a ja vidím tie zodraté malé prsty...Rozprával som sa s jeho mamou, že by sa mu naozaj vyplatilo navštevovať súkromné kurzy aspoň trikrát týždne, pretože teraz chodí iba jeden raz do týždňa, do tej školy Yamaha. On je jeden z tých, čo vychádzajú z priemeru a do ktorého by sa vyplatilo investovať, lebo by mohol byť naozaj Pán gitarista.

Kolik je tedy celkem na Slovensku škol nebo center s výukou flamenkové kytary?

Vieš čo, to je... oficiálnych miest, kde sa robia flamenkové kurzy...som len ja. Som len ja.

Taková skromnost... :-))

Naozaj.:-) Ono v podstate celé flamenkové dianie na Slovensku je v Bratislave. A tam sme: Martin Bies, je tam Jarko Kubčo, ale toho nie je vidno. Potom je Braňo Krajčo, ktorý teraz žije vo Viedni, kde robí kurzy. Potom je tam spomínaný Oliver... Ale v podstate tie oficiálne kurzy robím len ja - raz týždne v škole Yamaha. Súkromné hodiny potom samozrejme kedykoľvek, u mňa doma. V súčasnosti ku mne na súkromné hodiny chodí asi jedenásť, dvanásť ľudí. Mám štyroch študentov, ktorí by začas mohli hrať naozaj dobre. Medzi nimi je napríklad mladý Andrej Farba, ktorého voláme Perrito. Začali sme ho brávať aj do kapely, ako druhého gitaristu. Hral s nami aj na festivale v Mníšku. Je veľmi talentovaný a tak sa snažíme ho viac zapojiť, lebo na Slovensku je to tiež problém. Ja som bol vlastne po Braňovi ten posledný, ten najmladší, ktorý sa flamenkovej gitare venoval naplno a potom tam už nebol nikto. Až teraz sa objavil Andrej. Potom tam mám ešte jedného šikovného chalana, Peťa. S Peťom sa poznáme ešte z čias, keď som chodil k jednému súkromnému učiteľovi na klasickú gitaru. On je tiež veľmi šikovný, a potom teda tí ďalší dvaja...

Aspoň ja by som si prial, aby tu postupne bola väčšia základňa flamenkových gitaristov, a nie, aby sa niekto bál o svoje miesto či čo a aby sme tam boli len dvaja. V Seville je napríklad asi tri tisícky gitaristov. Áno, je to konkurencia, ale človek to musí brať zdravo. Keď sme dvaja a tento vie viac, tak sa musím naučiť ešte viac, aby som bol ešte lepší. To je taká vzájomná inšpirácia. Mala by to byť práve Tvoja motivácia, Tvoj motor, aby si išiel dopredu a bol stále lepší a lepší. Lebo keď si jednooký medzi slepými, tak si kráľ, ale keď sú už dvaja, traja, štyria...tak Ťa to stále posúva ďalej a ďalej... A to je len dobre.

Lenka: "A pak, že nemáš notýsek! :-)"
Stano: "Nie, to naozaj nie je môj! :-)"

Ptala se a fotografovala Lenka Staníčková, 18.8.2006

Viz též: rozhovor - první část a druhá část

Verze pro tisk