LS: Když jsem se ti přiznala, že jsem si nějakou dobu myslela, že jste dva "že Stanislav Kohútek je slovenský kytarista a Morenito de Triana španělský", moc hezkým a vtipným způsobem jsi prohlásil: "To som taky ja - som iba jeden." Jak jsi přišel k tomuto uměleckému jménu?

Vo Viedni je jeden španielsky podnik, nedá sa povedať priamo flamenkový, volá sa Bodega Manchega, a tam už od počiatku, čo je asi pred pätnástimi alebo dvadsiatimi rokmi, pôsobili a hrali umelci ako Vlado Bureš, La Rubia, postupne potom aj Martin Bies, Braňo Krajčo... Ja som sa tam tiež dostal a doteraz, keď máme všetci čas, tak tam stále chodíme hrať. Je to taký náš druhý domov. Tento podnik bol vlastne taký prvý španielsky lokál vo Viedni a tento rok mal výročie - dvadsať šesť rokov. Šéf lokálu pochádza z Nerji, z Andalúsie, a tak má k flamenku veľmi blízko. Pozná sa aj s Pakom de Lucía. Keď mal Paco koncert vo Viedni, tak vždycky išiel do tejto Bodegy. Sú tam dve pódia, kde sa hrá flamenco. Jedno je tanečné, a druhé - menšie, je len hudobné. A raz, keď sme tam mali hrať, tak šéf Bodegy robil plagát na naše vystúpenie a pýtal sa ma, čo tam má napísať. Že keď uvedie meno Stano Kohútek, tak nikto nepríde...:-) A pretože bolo akurát leto, a ja, keď nesedím doma s gitarou, trávim čas na slnku, tak som bol veľmi tmavý. Aj v Bratislave som mal vždycky problémy so skinmi. Vždycky ma tak naháňali…:-) A on povedal: "Dám ťa ako Morenito." Tak hovorím: "Dobre, daj ma ako Morenito" - snedý. A už mi ostalo...

A proč z Triany? Proč ne De Bratislava? :-)

Najprv to teda bol Morenito. A keď som potom prišiel do Sevilly, žil som v štvrti Triana, kde som mal suseda, dole na prízemí, ktorý sa volal Joaquín a bol medio gitano - polovičný cigán, asi osemdesiaťročný kuchár. V klietke mal asi päť vtáčikov, ktorý spievali, a ten, čo najlepšie spieval sa volal Camarón...

de la Isla... :-)

...a Joaquín, hocikedy, aj o štvrtej ráno, keď ešte všetci spali, otvoril dvere do patia a začal kričať: "Camaróóóón canta!!! Camaróóóón spievaj!!!" a vtáčik spieval..:-) Tým som chcel len povedať, že to bol taký strašne dobrý človek, ktorý ma naučil strašne veľa vecí. Po nociach mi čítal Garcíu Lorku, básne a ďalšie veci. Ja som nič nerozumel, ale on mi čítal a čítal a púšťal hudbu... A potom začal s tým: "Morenito tú vives en Triana, tú eres de Triana... Ty žiješ v Triane, ty jsi z Triany..." On ma vtedy začal takto nejako volať a potom ma takto volali všetci a už mi ostalo aj de Triana.

LS: Herci či pop zpěváci si občas dávají umělecká jména. Když jsem si však prolistovávala flamenkovou encyklopedii, připadalo mi, že ale právě flamenkoví umělci si na to doslova potrpí. Většina z nich vystupuje buď pod úplně jiným jménem, nebo dost zkráceném, nebo si nechají jen křestní... Uvedu pro čtenáře několik příkladů: tanečníci "Antonio Canales" Antonio Gómez de los Reyes, "Javier Latorre" Javier Antonio García Expósito, kytaristé "Niño Josele" Juan José Heredia Heredia, "El Bola" Agustín Carbonell Serrano, či zpěváci "Chano Lobato" Juan Miquel Ramírez Sarabia, "Rancapino" Alonso Núñez Núñez, "Carmen Linares" Mari Carmen Pacheco Rodríguez...atd. Napadá tě nebo snad víš, proč tomu tak je?

Tieto pseudonymy alebo umelecké mená....oni to vlastne ani nie sú umelecké mená. Sú to väčšinou mená z famílie alebo mená z detstva... Ja neviem ako presne vznikali tieto, ale poznám napríklad iného, El Bolu, vlastným menom Fernández, ktorého voláme Bola, lebo je maličký, tučnučký ako gulička, tak sme ho jednoducho začali volať "Bola"...Ako Tomatito - tiež sám nevie, odkiaľ to prišlo. V Andalúsii je veľmi typické dávať si tieto prezývky, a to nielen vo flamenku. Napríklad gitanos majú tieto zvyky, že sa nejako prezývajú, a nemusia to byť vôbec flamenkový gitanos. Tomatito je napríklad paradajka. Alebo o Potitovi - Antonio Vargas Cortés - som počul, že keď spieval na koncertoch, tak po nich tradične jedol potito - to je detská výživa - tak ho začali volať Potito a ostalo mu to dodnes. Lebo Paco de Lucía si nepovie Francisco Sánchez Gómes, pretože Francisco je Paco, ale Pakov je veľa, tak si hovorí Paco od Lucíe, proste z tej ulice, kde býval...To je všetko také prirodzené. Alebo Niño Josele, to je José a zdrobnelinou sa vytvoril Josele...Ja som bol teraz napríklad s jedným tanečníkom z Jerezu, ktorého volajú Rin, a takisto má tri mená. Volajú ho Rin, pretože odmalička si spieval pesničku "Rintintin rintintin..." Takto si stále spieval a tancoval pri tom, a tak ho začali volať Rin. Všetci vedia, kto je Rin. Keby povedali José, tak tam je tisíc ľudí s menom José, ale Rin je tam iba jeden. Buď je to proste len taká zdrobnelina alebo tie mená nejako prirodzene vznikajú, trebárs aj od detstva, ale určite to nie je tak, že by o tom rozmýšlali: "A dáme si...A budeme sa volať..." Ako treba Braňa Krajča volajú Flaco de Nerja. Braňo žil v Nerja a pretože je strašne chudý, tak ho začali volať Chudý z Nerji... :-)

LS: Jak a kdy vznikla skupina Los Remedios?

Najprv sme v roku 1998 založili skupinu Lagrima, kde bola Janka Haluková, Dano Godány, Maťo- môj brat, Cyril, ja, Milka Krivošíková a Oliver Kováč. Teraz sa tiež oddelili Milka a Oliver a si vytvorili vlastnú skupinu Flamenquitos. S nimi je jedna ďalšia tanečnica, ktorá bola predtým zasa s Martinom Biesom.... to je všetko také pospájané, pomiešané... A asi po dvoch rokoch pôsobenia našej Lagrimy tu v Bratislave vznikla ďalšia skupina, Peña flamenca. A pretože medzi všetkými dovtedy existujúcimi skupinami nebola žiadna spolupráca, tak sme sa rozhodli, že budeme na každý náš koncert pozývať aj niekoho z týchto skupin. Na našu premiéru sme pozvali gitaristu Vlada Bureša, ďalším hosťom bol Martin Bies, potom Lucka Čellárová, Braňo Krajčo...proste sme sa snažili, aby to všetko tak nejako spolupracovalo. Veľmi tomu pomohol tiež Flamenco festival, na ktorom sa vždy jeden večer stretla celá slovenská scéna, a každý z umelcov predviedol, čo vedel. Teraz je to samozrejme už vo väčšom, pozývajú sa ľudia aj zvonka, z rôznych okolitých krajín...Ja som teda potom odišiel do Španielska aj s Jankou Halukovou, asi na dva roky, už si nepamätám presne, ale ostatní stále fungovali ako Lagrima. Bol tam však problém, že stále nemali prvú gitaru. Síce tam pôsobil Oliver, ale chalani, Matúš a Cyril, chceli ísť troška iným smerom. Chceli robiť ten štýl ako dnes robí Remedios - hľadať cestičky cez jazz a klasickú hudbu, a viac to zmiešavať. A tak nejako začala cesta k Los Remedios - vlastne jeden čas to fungovalo spôsobom, že tí istý ľudia pôsobili vo dvoch skupinách súčasne. Bola aj Lagrima aj Los Remedios a potom zostalo len Los Remedios. Ja som v tej dobe odišiel znova do Španielska, ešte než sme nahrali naše prvé CD - Vendaval, ale odvtedy to tak nejako išlo a stále ide dopredu, stále sa na niečom pracuje. Teraz pripravujeme už druhé CD a robíme na novom projekte - Don Quijote. Bude to taký, myslím si, dosť zaujímavý projekt. 12. a 13. septembra sú predpremiéry a 23. novembra je premiéra. Bude tam čierne divadlo - dvaja herci v čiernom, ktorý budú robiť s kulisami, bude tam hudobná časť, tanečná časť... Ramon Martinéz nám pripravoval choreografie, my sme si urobili hudbu, máme aj režiséra a ďalších ľudí, ktorí s nami spolupracujú. Podľa mňa to bude veľmi zaujímavý projekt. Samozrejme flamenkový, lebo vždycky chcem, aby to bolo čo najviac flamenkové, ale bude to i s inými prvkami. Proste niečo, čo tu ešte nebolo.

ZM: Vystupovali jste s Remedios ve Španělsku? Jak vás přijalo tamní publikum? Přeci jen hudba, kterou děláte, je fúzí rozličných hudebních proudů.

Ako Los Remedios sme v Španielsku zatiaľ nevystupovali, ale vystupovali sme na rôznych akciách pre ľudí z Andalúsie a iných Španielov. Pre nich je to také zaujímavé. Určite nejaký "puristi", priaznivci flamenka pura, by nás odsúdili, že ako si to môžeme dovoliť, ale ja takisto v Seville poznám ľudí, ktorý odsudzujú napríklad Paka de Lucíu a Vicenteho a všetkých podobných umelcov. Poznám konkrétne človeka, cez ktorého podnik prešli všetky veľké osobnosti flamenka a ktorý o Pakovi Lucíovi rozpráva ako o jednej basure, o odpade a že on zničil celé flamenco a podobne...Takže títo ľudia by nás určite vnímali ako niečo neblahé vo flamenku, lebo ho miešame s rôznymi inými kultúrami. Ale potom sú ďalší ľudia, ktorým podľa mňa veľmi vyhovuje a my sme pre nich práve tým zaujímavý, že môžeme do flamenka doniesť nejaké iné vplyvy, s ktorými sa oni zatiaľ nestretli. Naše cédečko má v Seville kopec ľudí a myslím si, že sa im aj páči a je pre nich zaujímavé.

ZM: Ve svém životopise uvádíš, že se tvá hra formovala v kurzech u Gerarda Núñeze, Niña de Pury a Jose Manuela Tudely. Jak se ti jevili jako učitelé, kdo z nich ti nejvíc dal?

Ono to bolo v podstate tak, že než som išiel na kurz k Gerardu Núñezovi, tak už som flamenco asi rok a pol hral. Ja som prakticky vyrastal medzi našimi cigánmi a s nimi som sa učil hrať tie ich cigánske pesničky. A vlastne takto nejako som sa vôbec dostal k hre na gitaru. Potom som začal s flamenkom a po roku a pol som išiel na tento týždenný kurz do Sanlúcaru k Gerardovi...Ale to je takto ťažké, lebo kto očakáva, že sa za týždeň naučí hrať flamenco, tak to bude hlboko sklamaný. Flamenco se nedá naučiť ani za týždeň, ani za rok, ani za dva, ani za desať...Podla mňa je to dlhodobý proces, celoživotný... A stále, čím ďalej človek dôjde, tým viac vidí, že je ešte toto a tamto, čo nevie a musí sa naučiť. Je to vlastne nedokončený proces, niečo, čo sa stále vyvíja a ide ďalej, a nikdy to nie je uzatvorené...Na Gerardovom kurze to bolo fajn, lebo tam bolo veľa gitaristov. Pri takomto počte je to potom na kapacite každého jedného, koľko sám dokáže. Keď je tam dvadsaťpäť gitaristov a každý skúša, každý hrá, tak je možno zložitejšie a ťažšie niečo pochytiť a niečo sa naučiť. Ale už len to úžasné, čo som vtedy zažil, čo ma posunulo ďalej a čo mi dalo strašne inšpirácie bolo, že sa tam každú noc robili fiesty a rôzne vystúpenia, na ktorých hral Gerardo a iní pozvaný umelci. Aj my sme tam mohli hrať. A keď sme hrali a medzi nami Gerardo Núñez ako gitarový boh, ktorý nám pomáhal, radil a pýtal sa nás či je to tak lepšie... On je pre mňa - okrem toho, že je geniálny gitarista - tak aj fantastický človek, úplne normálny, láskavý, príjemný... Ja som ho stretol niekoľkokrát, takže sa poznáme a je naozaj veľmi príjemný a ústretový človek. Na mňa vtedy malo dobrý vplyv, že vlastne po tom roku a pol, čo som sa učil, tak on keď rozdeľoval gitaristov do skupín podľa úrovne na menej pokročilých a viac pokročilých, mňa dal do tej vyššej úrovne. Povedal mi, že mám dobrú pravú ruku. A keď človek vedel, že mal - a stále má - pred sebou toľko práce, tak počuť od Gerarda Núñeza "máš dobrú pravú ruku", to bolo vtedy pre mňa také povzbudenie, taká iskrička a zároveň veľká motivácia...

K Niño Purovi som sa dostal o niekoľko rokov neskôr, už keď som odišiel do Španielska. Teraz si už nepamätám kedy presne, ale asi pred piatimi rokmi, bol vypísaný konkurz, že jedna hudobná akadémia, kde Niño Puro učil, poskytuje dve, tri štipendia. Bolo treba len prezentovať nejakú nahrávku, výstrižky z novín, že sa tomu venuješ profesionálne a tak niečo. Vtedy mi s tým pomáhala ešte Janka Haluková. Tak sme im tam všetko poslali a jedno zo štipendií som získal aj ja... Ja som tam teda začal chodiť, ale veľmi dlho som tam nevydržal. Asi len dva mesiace. On ako gitarista je Niño Puro úplne úžasný, fantastický, má perfektnú techniku... len pre môj vkus mi ten jeho hráčsky štýl veľa nehovorí. Nebola v tom žiadna emócia alebo niečo podobné. Radšej trebárs menej techniky, ale nech z tej hry mám zimomriavky. Ale pri ňom som ich proste nikdy nemal. Uznávam, že on, z technického hľadiska, má úžasne zvládnuté všetko, robí šialené picada a ďalšie veci, len proste hudobne mi veľa nehovorí. Veľmi dlho som nevydržal, lebo tie hodiny boli aj také - aby som to povedal slušne - troška lajdácky vedené. On napríklad pol hodiny rozprával s niekým cez telefón a až druhú pol hodinu sa venoval nám. Tento štýl učenia mi vôbec nevyhovoval, tak som odtiaľ odišiel.

Manuel Tudela bol vlastne môj prvý profesor, keď som v Španielsku býval. Poznal som ho v jednej trianskej akadémii, kde doprevádzal tanečné kurzy. U neho som mal iba pár hodín, tak sedem, osem, lebo som potom naňho už nemal peniaze. Potom som ho vždycky len vídal hrávať na rôznych akciách po Seville. A asi dva alebo tri roky na to, keď som spolupracoval so speváčkou Máriou Agilar - a keď môžem, tak spolu ešte pracujeme - sme jedného dňa potrebovali na vystúpenie aj tanečníka. A moja talianska kamarátka - tanečnica, študentka od Juana Polvilla - ktorú som náhodou spoznal asi mesiac predtým, mi povedala, že by o niekom vedela a že je vraj fantastický...a zaviedla ma práve do tej Juanovej akadémie. Takže takto som spoznal Juana Polvilla osobne. Vtedy mi pripadal ako beštia, proste šialený tanečník. Samozrejme v tom najlepšom slova zmysle. Ja som sa teda šiel Juana spýtať, či nepozná niekoho, kto by mohol ísť s nami, a Juan mi odpovedal: "...však ja mám čas...", a že pôjde on. Ja na to: "Ty s nami pôjdeš tancovať?" A v duchu som si myslel: "...čo to rozpráva, však on si určite vymýšľa...", lebo v Seville ho každý pozná, tancoval aj na Bienále. Bol proste úplne iná trieda, než ako sme sa cítili my. Ale on to myslel naozaj vážne a tak s nami išiel tancovať. A po dvoch predstaveniach, ktoré sme spolu urobili, si ma vzal bokom a ponúkol mi, či by som s nim nechcel spolupracovať. A od tej chvíle som bol u neho v akadémii. Tam som sa toho toľko naučil, lebo som desať hodín denne doprevádzal jeho tanečné kurzy i jeho vlastné tréningy... Stále sme spolu niečo vymýšľali... A to bolo neustále...so spevákmi, tanečníkmi... Stále dokola spev-tanec-spev-tanec. Naozaj som sa pri tom naučil strašne veľa. No a potom ma začal brávať so sebou ako prvého gitaristu a vďaka tomu som s ním prešiel celý svet. A potom, pár rokov na to, čo ja som chodil k Tudelovi, zrazu na jednu skúšku prišiel Tudela k Juanovi. Keď sme sa tam stretli, tak sme sa doslova rehotali: "A ty tu čo robíš? Ja hrajem s Juanom..." - "Ja tiež hrajem s Juanom..." A vlastne takto sme sa dostali k tomu, že sme potom hrávali spolu. Juana som doprevádzal s mojim, vlastne prvým, profesorom. Takže to bolo také príjemné prekvapenie. Teraz naposledy, v máji, sme napríklad boli s Tudelom, s novými spevákmi a ďalšími v Rusku. Bolo to naozaj príjemné vystúpenie. Ale ako som už predtým hovoril, vždycky to bolo také, že ja som nikdy nechodil nikde na nejaké hodiny alebo čo...vždycky to bolo po fiestách, s nejakými kamarátmi, a ako som spoznával ľudí, tak sme spolu vždycky niekam išli, kde sa sedelo, spievalo a hralo ... Človek sa to stále učil tak nejako prirodzene, a nie, podľa učiteľa alebo manuálov...

Lenka: "Paní, prosím vás, můžete nás ještě jednou vyfotit?"
Stano: "My sa totiž radi fotíme... :-)"

Ťažko povedať, kto mi z nich dal najviac...Najviac som bol s tým Tudelom, ktorý má dokonale zvládnuté základy, ako je súhra so spevom, súhra s tancom, pretože spev a tanec doprevádza od svojich ôsmych rokov. Takže asi on. Proste boli sme spolu najdlhšie... :-)

Pokračování: rozhovor - třetí část.
Viz též předchozí první část.

Lenka Staníčková, 18.8.2006

Verze pro tisk