LS: Na festivalu v Mníšku pod Brdy ses mi zmínil, že jsi především samouk, že jsi sice byl dlouho ve Španělsku, ale kurzy tam byly dost drahé, zvláště pak u kvalitních mistrů a že ses tedy učil téměř náhodně, kde se dalo... Podle tvého zatím stručného vyprávění o studiu flamenkové kytary se mi vybavila i následující představa: "že ses posadil v sevillském parku na lavičku, počkal, až tam přiběhla nějaká typická rodinka andaluských gitanos, a jakmile někdo z nich začal hrát na kytaru, vytáhl jsi notýsek a začal dělat poznámky..." Uveď nám, prosím, několik příkladů, jak to vlastně bylo doopravdy, jak ses dostal k flamenkové kytaře a jakým způsobem probíhalo tvé učení?

Pôvodne, než som sa na pár rokov do Španielska presťahoval, som tam išiel len na týždenný kurz k Gerardovi Núñezovi, ktorý práve v súčasnej dobe bude v Bratislave. To bolo moje prvé naozajstné zoznámenie sa so španielskym flamenkovým gitaristom. Bolo to v dobe, keď som hrával v Bratislave s Braňom Krajčom, od ktorého som sa vlastne učil. S Braňom sme potom ešte pár rokov hrali v Bratislave, kde som aj vytvoril skupinu, ktorá sa nazývala Lagrima. V Bratislave sme pôsobili nejaké tri roky a potom sme s Braňom odišli do Paríža. Ja som potom z Paríža odišiel do Španielska, kde som nič nepoznal, ani rozprávať som nevedel. V podstate som sám sediel doma a cvičil na gitare a hral. A nejakými šťastnými náhodami som spoznával flamenkových ľudí. Poznal som jedného gitaristu, ktorý síce nehral nejako dobre, ale zas ma zoznámil s ďalšími ľuďmi. Zaviedol ma do jednej školy, akadémie, kde ma zoznámil aj s Máriou Aguilar, s ktorou som potom dlho spolupracoval. Ale bolo to aj tak, že som sedel na tej lavičke v parku v Jereze a prišlo za mnou pár bezdomovcov, ktorí mi chceli predať nejaké kradnuté okuliare a podobné veci. Ja som od nich síce nechcel nič kúpiť, ale aj tak tam so mnou zostali a asi štyri hodiny sme v tom parku spolu hrali. Oni vyťukávali rytmus a ja som hral... A aj od tých bezdomovcov som sa naučil veľa vecí. A nebolo to o tom, že by ti niekto povedal, že na štvrtú a pôltu je takáto alzapúa a na šiestu a štvrtú je taká... Proste len počúvaš. Počúvaš rytmus a to, čo oni robia, a zrazu ti to pripadá, že je to iné. Pripadá ti, že ty síce hráš to isté, ale s tým ich rytmom to znie inak. A tak pomaličky to všetko spájaš a časom sa to mení. A to, čo si hral predtým znie teraz inak, viac flamenkovo, a stále viac podobne tomu originálu...

Tudíž moje představa byla téměř správná...

Áno, áno, v podstate to má určite niečo do seba. :-)

Akorát ten notýsek jsi neměl...

Nie, notýsek som nikdy nemal. :-) Ale napríklad som sa veľa naučil na fiestach. Keď človek večer ide do nejakého podniku, vždycky chodí s gitarkou. Tam môže byť nejaké malé predstavenie, alebo sa tam proste len stretnú treba aj neznámy ľudia. Začne sa hrať, a človek sa ani nemusí zapojiť, proste len pozoruje. Naučí sa dva akordy, ktoré od niekoho odpozoruje, alebo sa len tak pozerá ako gitara funguje so spevom, ako a kedy sa menia akordy a spustu iných vecí... Keď si človek všíma, tak sa dokáže naučiť. Flamenco totiž nie je o tom, že by si človek niečo zapisoval, flamenco je predovšetkým o počúvaniu. Väčšina flamencos sa to takto takisto naučili... Ja mám kopec takýchto kamarátov. Napríklad Ismael Fernández, bratranec Esperanzy Fernández, zo známej flamenkovej famílie Fernández, ktorý teraz v novembri príde na festival do Bratislavy a s ktorým som kedysi bol v Peru, kde sme doprevádzali tanečníka Juana Polvilla. A tento Fernández nevie rátať, kde je prvá, tretia, dvanásta doba...On to vôbec nevie. Proste len počuje rytmus a ide do toho. To je to podstatné, že oni sa to vlastne učili týmto spôsobom, počúvaním... Je samozrejme dobrá vec zdôvodňovať si to a vedeť, ako to je technicky. Keď to človek chce niekomu vysvetliť, tak aby mu to vedel aj podrobne rozobrať... Ale keď sa to hrá reálne, nikto si u tej hry neráta. To by bolo potom také mŕtve. Oni nemali celý čas u seba profesora, ktorý by im stále ukazoval a povedal "dobre, dobre, toto je správne a touto cestou musíš ísť". Flamenco je ľudové umenie, alebo vychádza z ľudového umenia, takže je dobre sa aj pomýliť. Zistiť, že tento smer je zlý a že je treba vrátiť sa zas k tej studni, zas sa trocha napiť nejakého toho pura a pokračovať iným smerom. Musí sa hľadať, nie je to o "počúvaniu" len jedného smeru "áno, tento hovorí, že takto to má byť a ja pôjdem slepo za ním". Proste takto to nie je.

ZM: Co ti při zvládání hry na flamenkovou kytaru přišlo nejobtížnější technicky a co z hlediska výrazu?

Neviem. Z hľadiska techniky... celá technika flamenkovej gitary je dosť náročná a hlavne teda pravá ruka. Niekto má horšiu skúsenosť s picadom, ktoré možno robí najviac problémov väčšine gitaristom. Niektorí gitaristi trebárs ľahšie zvládnu pre niektorých gitaristov ťažšiu techniku alebo naopak. Niekto napríklad môže hrať ľahko picado a nezvláda alzapúu, druhý zasa zahrá alzapúu ľahko a ťažšie sa mu hrá picado. To je také individuálne. Z hľadiska výrazu? Flamenco je ťažké z hľadiska compásu. Zvládnuť compás, tak, aby bol naozaj v podvedomí. Že aj keď sa ty vlastne pomýliš, pomýliš sa v compáse. Ak sa niekto pomýli treba technicky, melodicky...to neviem. Ale v compáse, keď je už takto v podvedomí a keď to máš správne zažité, sa prakticky nikdy nepomýliš lebo z nej už vlastne ani nevieš vyjsť. Naučiť sa compás, tak to je možno to najťažšie. Ale z hľadiska výrazu neviem, čo by som k tomu povedal. Treba hrať tak, ako to každý cíti. Je jasné, že každý má svoje ideály a svojich bohov, ku ktorým by sa chcel priblížiť, ale nakoniec to aj tak vychádza len z Teba. Musíš to vyťahovať sám zo seba, takže to je veľmi individuálne. Ale z tej techniky asi tak, ako som predtým povedal.

ZM: Které z flamenkových palos je ti nejbližší, které hraješ nejraději?

Ťažko povedať, je ich veľa. Ale ako väčšine flamencos je to určite bulería. Ďalej napríklad farruca, alegrías, taranto... a veľmi mam rád soleá por bulerías, ta sa mi veľmi páči.

LS: Všimla jsem si, že při hraní více než devadesát procent času koukáš tanečníkům na nohy. Je to jedno z "pravidel" či "povinností" flamenkového kytaristy - tudíž známka tvé profesionality - nebo dotyčná tanečnice měla náhodou tak krásné nohy, že jsi od nich nemohl odtrhnout zrak? :-)

S tým pozeraním na nohy je to tak, že gitarista by sa mal určite pozerať. Čím je to viac pripravené, viac nacvičené, dalo by sa povedať pripravené od A po Z, tak tým sa môže pozerať menej, lebo sa v podstate robí to isté... Ale keď je to nejaká improvizácia, keď sa stretnú gitarista, spevák, tanečník a dvadsať minút pred vystúpením si povedia, teraz ideme robiť soleu a dohodne sa, že úvod bude gitara, potom dve letry, falseta, escobilla a por bulería, tak tam sa človek musí pozerať o to viac, lebo pri improvizácii sa ide podľa tanečníka, ostatní ho iba doprevádzajú. Gitara, spev, cajón, všetko doprevádza tanec, takže tanečník udáva smer a preto sa ostatní musia viac pozerať. Samozrejme, že keď sú pekné nohy, tak o to viac. :-) Vo flamenku sú napríklad llamady, ktorými tanečník vyvoláva, a tam sa ostatní musia pripraviť na to, že bude nasledovať niečo iné.

LS: Ve flamenku se hodně improvizuje, ale stačí vůbec kytarista rychle zareagovat, pokud zjistí, že se tanečník spletl? Zvláště pak při kombinaci dupů ve velmi rychlém tempu, například při escobillas, bulerías... Pokud tanečník omylem vynechá nějaký ten dup, jsou to přece setiny sekund. Stihne kytarista vynechat i tón? :-) A pokud ho vynechá, nezmění se tím už palo? Jak se improvizací "opravují" či "maskují" tyto chyby?

Samozrejme to, či sa tanečník pomýli alebo nie, závisí na kvalite každého tanečníka. Tanečník, ktorý ešte nemá dostatočne zvládnuté všetky prvky, ktoré flamenco obsahuje, má tie tance väčšinou oveľa viac pripravené. Má presne naučené, že teraz by mali nasledovať dupy štyri, osem a dvanásť, a potom že ide escobilla a ďalšie veci... A keď je naopak tanečník, ktorý toto všetko má už za sebou a je na vyššej kvalitatívnej urovni, tak si dovolí oveľa viac improvizovať. Nie je to o tom, že by sa doslova pomýlil. Bežný človek si pomýlenia nevšimne, lebo nevie či tam majú byť štyri, tri, päť, alebo osem dupov. Môže sa napríklad pomýliť v rámci compásu, že vyjde z rytmu, ale to už v tých kvalitnejších tanečných kategóriách snáď ani nie je možné. To, že vynechá nejaký dup v rámci improvizácie, tak to nevadí, lebo tá improvizácia je na ňom. A keď vynechá nejaký dup v rámci už pripravenej časti, v rámci dopredu nacvičenej melódie, tak tam je to možno viac problematické, ale palo sa tým určite nezmení. :-)

Ako sa to maskuje? Niekedy sa môže predlžiť falseta, lebo tanečníka ešte niečo napadlo a chcel by to ešte dokončiť. A niekedy sa falseta naopak skráti, lebo sa už pomýlil a začal robiť niečo nové. Napríklad keď začne robiť časť, ktorá mala prísť až neskôr a on ju začne robiť v rámci tej predošlej časti. Toto sú také rôzne situácie, ktoré však, ako som predtým povedal, bežný divák prakticky nepostrehne.

LS: Určitě se někdy stává, že přípravy na vystoupení neproběhnou přesně podle plánu, a tak by tanečník měl mít i absolutní důvěru ke kytaristovi, moci se na něj spolehnout... Jak vlastně probíhá spolupráce mezi kytaristou a tanečníkem na jevišti? Při tanci se tanečníci často otáčí i čelem ke kytaristovi, máte tedy snad domluvená nějaká znamení? Například: "když mrknu levým okem - zpomal, když pravým - zrychli tempo, když zavřu obě oči - stmívá se, chce se mi spát, tak to prosím tě skonči co nejdříve"...apod.? :-)

Stano: "Počkaj, musím si vziať kvapky do nosa."
Lenka: "Ty nosíš kapky v pouzdře s kytarou?"
Stano: "Ja tam niekedy balím aj ponožky."

To je takisto o tej improvizácii, o tej spolupráci medzi tanečníkom a gitaristom. Je napríklad palo farruca, ktoré sa kedysi robilo len bez spevu, bola len gitara a tanec. A dnes? Teraz som akurát videl jednu farruku od Farruquita, a to bolo... proste totálne pripravené, od A do Z. Ten gitarista sa mohol pozerať takto dohora, pretože presne vedel, čo sa bude diať. Bolo to tak dokonale pripravené, tam nebola ani štipka improvizácie. Ale všeobecne, vo flamenku je taká hierarchia, že keď je tanečník, spevák a gitarista a keď by z nich každý chcel byť ten prvý a hlavný, tak by to bolo o ničom - bilo by sa to. Takže keď tanečník tancuje, tak my ostatní doprevádzame tanečníka, keď je falseta, hrá gitarista, všetci zas doprevádzajú gitaristu a keď spevák spieva, tak sa zas všetci snažíme doprevádzať toho speváka. Takže preto keď spevák spieva, tak tanečník mu do toho spevu robí napríklad remates, ale nedupe nejako šialene. Alebo keď je falseta, tak sa to takisto musí zladiť s tým tancom... A to že sa tanečník otáča... väčšinou, pri improvizácii, sa používajú pokriky ako suve - zrýchli, alebo sa proste dohodneme očami, že to bude kratšie, pretože už nevládze. Také normálne ľudské dohovorenie.

Takže je tam ta komunikace, když se otočí k tobě...

Áno, áno. Je tam tá komunikácia, jasneže. Môže byť napríklad, že sa tanečník náhodou otočí v rámci choreografie, pozerá sa a nemá to žiadny hlbší zmysel, ale môže to byť aj v tom, že na niečo upozorní, že chce niečo urobiť, alebo dá vedieť, že viac nemôže...

...ale mě právě zajímá konkrétní způsob...

Trebárs vydeseným výrazom, alebo niečo aj povie, napríklad zašeptá "escobilla". Keď sa otočí, diváci to nevidia. Tá komunikácia tam teda určite je a vychádza z každej tej momentálnej situácie.

ZM: V roce 1999 jsi účinkoval na speciální akci pro Septet Paca de Lucíi - slyšel Paco tvoji hru a vyjádřil se nějak o ní?

To bolo tuto v Prahe, pri príležitosti jedného jeho koncertu, čo mal na štadióne. My sme boli pozvaný s Luckou Čellárovou na jednu súkromnú akciu, kam prišiel Septet Paco de Lucíi. Paco tam vtedy nebol, lebo mal nejaké problémy s propagáciou a publicitou a tak musel riešiť tieto veci. Ale inak tam boli všetci ľudia zo Septetu, takže si tam s nami ťukal Duquende, Paco Sobrino, Bandera a ďalší... A Bandera sa so mnou vtedy rozprával. Pýtal sa ma, ako dlho hrám a na ďalšie detaily, a že sa mu veľmi páčilo, ako som hral. Takže to bolo pre mňa vtedy veľké povzbudenie ako pokračovať. Ale Paco tam, bohužiaľ, vtedy nebol.

ZM: Máš nějakou vlastní metodu výuky? Nějakou vlastní novou techniku hry?

Stano: "Pivo skoro vôbec nepijem. Tak raz za štyri mesiace..."
Lenka: :-) "A teď právě uběhly ty čtyři měsíce..."

Vlastnú metódu nemám. Alebo takú, čo by som si uvedomoval. A je to tým, že ja som cudzinec a učil som sa tak, ako väčšina ľudí takto vonku, proste sťahovaním cédečiek. Možno, že tým pádom tí cudzinci dokážu flamenco lepšie vysvetliť. Naši ľudia potrebujú vedieť, na ktorú dobu začať a na ktorú končiť. Aj keď ja som sa tak nenaučil. Niekedy je zbytočné toľko vedieť o dobách a toľko to analyzovať, niekedy je lepšie to proste zahrať. Veľakrát ľudia zvonka učia lepšie, lebo to majú viac zanalyzované a dokážu to lepšie vysvetliť. Lebo tí Španieli a andaluzský ľudia to majú prirodzene naučené odmalička a vlastne ani nevedia, prečo je to na desiatu, a ani nevedia, že toto je desiata alebo dvanásta doba, takže veľakrát je to pre nich oveľa ťažšie niekomu tieto veci vysvetľovať, ako pre niekoho, kto sa to naučil a musel si to určitým spôsobom zdôvodniť. Možno, že je to výhoda, ale nejakú vlastnú metódu alebo vlastnú techniku nemám. V tej technike je už toľko vecí a neviem, či je vôbec ešte nejaká šanca vymyslieť niečo nové. Alebo som nejako veľmi obmedzený a nevidím ďalej. Ale tam je proste fakt toľko vecí, že mi pripadá, že je všetko už objavené.

LS: Mnoho současných kytaristů je ovlivněno hlavně legendou Pakem de Lucíou či jeho údajným nástupcem Vicentem Amigo. Jak tak ale koukám, na tebe zřejmě největší vliv má Tomatito. :-) Kdybys na mě nepromluvil slovensky, asi bych se stále domnívala, že jsi Španěl. Co se týče tvé image: Šel jsi nejdříve ke kadeřníkovi a poté koupil flamenkovou kytaru nebo to bylo obráceně?

:-)) My sme sa aj spolu s Tomatitom smiali, že sa takto podobáme. S kamarátmi sme sa boli pozrieť na koncert speváka Morenteho, ktorý sa konal v Seville. A náhodou sme tam stretli práve gitaristu Tomatita aj s Vincentem Amigom. Keď sme sa stretli, veľa sme sa tomu nasmiali, že ako sa podobáme a aj sme sa spolu fotili. Nebolo to nijak plánované, jednoducho mi narástli vlasy a náhodou sa trošku kučeravili, ako sa kučeravia aj Tomatitovi. :-) Nebol v tom zámer na niekoho sa podobať. Ale flamenkovú gitaru som mal už predtým. Mám aj fotky, kde som s krátkymi vlasmi, ako som vždy mal. A potom, keď som bol v Španielsku, tak som sa nejako dlho nestrihal, narástlo mi to a tak som si to aj nechal.

Pokračování: rozhovor - druhá část a třetí část

Lenka Staníčková, 18.8.2006

Verze pro tisk