Rozhovor s kytaristou Morenitem de Triana (2/3)
LS: Když jsem se ti přiznala, že jsem si nějakou dobu
myslela, že jste dva "že Stanislav Kohútek je slovenský
kytarista a Morenito de Triana španělský", moc hezkým a
vtipným způsobem jsi prohlásil: "To som taky ja - som iba
jeden." Jak jsi přišel k tomuto uměleckému jménu?
Vo Viedni je jeden španielsky podnik, nedá sa povedať
priamo flamenkový, volá sa Bodega Manchega,
a tam už od počiatku, čo je asi
pred pätnástimi alebo dvadsiatimi rokmi, pôsobili a hrali
umelci ako Vlado Bureš, La Rubia, postupne potom aj Martin
Bies, Braňo Krajčo... Ja som sa tam tiež dostal a doteraz,
keď máme všetci čas, tak tam stále chodíme hrať. Je to taký
náš druhý domov. Tento podnik bol vlastne taký prvý
španielsky lokál vo Viedni a tento rok mal výročie -
dvadsať šesť rokov. Šéf lokálu pochádza z Nerji, z
Andalúsie, a tak má k flamenku veľmi blízko. Pozná sa aj s
Pakom de Lucía. Keď mal Paco koncert vo Viedni, tak vždycky
išiel do tejto Bodegy. Sú tam dve pódia, kde sa hrá
flamenco. Jedno je tanečné, a druhé - menšie, je len
hudobné. A raz, keď sme tam mali hrať, tak šéf Bodegy robil
plagát na naše vystúpenie a pýtal sa ma, čo tam má napísať.
Že keď uvedie meno Stano Kohútek, tak nikto nepríde...:-) A
pretože bolo akurát leto, a ja, keď nesedím doma s gitarou,
trávim čas na slnku, tak som bol veľmi tmavý. Aj v
Bratislave som mal vždycky problémy so skinmi. Vždycky ma
tak naháňali…:-) A on povedal: "Dám ťa ako Morenito." Tak
hovorím: "Dobre, daj ma ako Morenito" - snedý. A už mi
ostalo...
A proč z Triany? Proč ne De Bratislava? :-)
Najprv
to teda bol Morenito. A keď som potom prišiel do Sevilly,
žil som v štvrti Triana, kde som mal suseda, dole na
prízemí, ktorý sa volal Joaquín a bol medio gitano -
polovičný cigán, asi osemdesiaťročný kuchár. V klietke mal
asi päť vtáčikov, ktorý spievali, a ten, čo najlepšie
spieval sa volal Camarón...
de la Isla... :-)
...a Joaquín,
hocikedy, aj o štvrtej ráno, keď ešte všetci spali, otvoril
dvere do patia a začal kričať: "Camaróóóón canta!!!
Camaróóóón spievaj!!!" a vtáčik spieval..:-) Tým som chcel
len povedať, že to bol taký strašne dobrý človek, ktorý ma
naučil strašne veľa vecí. Po nociach mi čítal Garcíu Lorku,
básne a ďalšie veci. Ja som nič nerozumel, ale on mi čítal
a čítal a púšťal hudbu... A potom začal s tým: "Morenito tú
vives en Triana, tú eres de Triana... Ty žiješ v Triane, ty
jsi z Triany..." On ma vtedy začal takto nejako volať a
potom ma takto volali všetci a už mi ostalo aj de Triana.
LS: Herci či pop zpěváci si občas dávají umělecká jména.
Když jsem si však prolistovávala flamenkovou encyklopedii,
připadalo mi, že ale právě flamenkoví umělci si na to
doslova potrpí. Většina z nich vystupuje buď pod úplně
jiným jménem, nebo dost zkráceném, nebo si nechají jen
křestní... Uvedu pro čtenáře několik příkladů: tanečníci
"Antonio Canales" Antonio Gómez de los Reyes, "Javier
Latorre" Javier Antonio García Expósito, kytaristé "Niño
Josele" Juan José Heredia Heredia, "El Bola" Agustín
Carbonell Serrano, či zpěváci "Chano Lobato" Juan Miquel
Ramírez Sarabia, "Rancapino" Alonso Núñez Núñez, "Carmen
Linares" Mari Carmen Pacheco Rodríguez...atd. Napadá tě
nebo snad víš, proč tomu tak je?
Tieto pseudonymy alebo umelecké mená....oni to vlastne ani
nie sú umelecké mená. Sú to väčšinou mená z famílie alebo
mená z detstva... Ja neviem ako presne vznikali tieto, ale
poznám napríklad iného, El Bolu, vlastným menom Fernández,
ktorého voláme Bola, lebo je maličký, tučnučký ako gulička,
tak sme ho jednoducho začali volať "Bola"...Ako Tomatito -
tiež sám nevie, odkiaľ to prišlo. V Andalúsii je veľmi
typické dávať si tieto prezývky, a to nielen vo flamenku.
Napríklad gitanos majú tieto zvyky, že sa nejako prezývajú,
a nemusia to byť vôbec flamenkový gitanos. Tomatito je
napríklad paradajka. Alebo o Potitovi - Antonio Vargas
Cortés - som počul, že keď spieval na koncertoch, tak po
nich tradične jedol potito - to je detská výživa - tak ho
začali volať Potito a ostalo mu to dodnes. Lebo Paco de
Lucía si nepovie Francisco Sánchez Gómes, pretože Francisco
je Paco, ale Pakov je veľa, tak si hovorí Paco od Lucíe,
proste z tej ulice, kde býval...To je všetko také
prirodzené. Alebo Niño Josele, to je José a zdrobnelinou sa
vytvoril Josele...Ja som bol teraz napríklad s jedným
tanečníkom z Jerezu, ktorého volajú Rin, a takisto má tri
mená. Volajú ho Rin, pretože odmalička si spieval pesničku
"Rintintin rintintin..." Takto si stále spieval a tancoval
pri tom, a tak ho začali volať Rin. Všetci vedia, kto je
Rin. Keby povedali José, tak tam je tisíc ľudí s menom José,
ale Rin je tam iba jeden. Buď je to proste len taká
zdrobnelina alebo tie mená nejako prirodzene vznikajú,
trebárs aj od detstva, ale určite to nie je tak, že by o
tom rozmýšlali: "A dáme si...A budeme sa volať..." Ako
treba Braňa Krajča volajú Flaco
de Nerja. Braňo žil v Nerja a pretože
je strašne chudý, tak ho začali volať Chudý z Nerji... :-)
LS: Jak a kdy vznikla skupina Los Remedios?
Najprv sme v roku 1998 založili skupinu Lagrima, kde bola
Janka Haluková, Dano Godány, Maťo- môj brat, Cyril, ja,
Milka Krivošíková a Oliver Kováč. Teraz sa tiež oddelili
Milka a Oliver a si vytvorili vlastnú skupinu Flamenquitos.
S nimi je jedna ďalšia tanečnica, ktorá bola predtým zasa s
Martinom Biesom.... to je všetko také pospájané,
pomiešané... A asi po dvoch rokoch pôsobenia našej Lagrimy
tu v Bratislave vznikla ďalšia skupina, Peña flamenca. A
pretože medzi všetkými dovtedy existujúcimi skupinami
nebola žiadna spolupráca, tak sme sa rozhodli, že budeme na
každý náš koncert pozývať aj niekoho z týchto skupin. Na
našu premiéru sme pozvali gitaristu Vlada Bureša, ďalším
hosťom bol Martin Bies, potom Lucka Čellárová, Braňo
Krajčo...proste sme sa snažili, aby to všetko tak nejako
spolupracovalo. Veľmi tomu pomohol tiež Flamenco festival,
na ktorom sa vždy jeden večer stretla celá slovenská scéna,
a každý z umelcov predviedol, čo vedel. Teraz je to
samozrejme už vo väčšom, pozývajú sa ľudia aj zvonka, z
rôznych okolitých krajín...Ja som teda potom odišiel do
Španielska aj s Jankou Halukovou, asi na dva roky, už si
nepamätám presne, ale ostatní stále fungovali ako Lagrima.
Bol tam však problém, že stále nemali prvú gitaru. Síce tam
pôsobil Oliver, ale chalani, Matúš a Cyril, chceli ísť
troška iným smerom. Chceli robiť ten štýl ako dnes robí
Remedios - hľadať cestičky cez jazz a klasickú hudbu, a
viac to zmiešavať. A tak nejako začala cesta k Los Remedios
- vlastne jeden čas to fungovalo spôsobom, že tí istý ľudia
pôsobili vo dvoch skupinách súčasne. Bola aj Lagrima aj Los
Remedios a potom zostalo len Los Remedios. Ja som v tej
dobe odišiel znova do Španielska, ešte než sme nahrali naše
prvé CD - Vendaval, ale odvtedy to tak nejako išlo a stále
ide dopredu, stále sa na niečom pracuje. Teraz pripravujeme
už druhé CD a robíme na novom projekte - Don Quijote. Bude
to taký, myslím si, dosť zaujímavý projekt. 12. a 13.
septembra sú predpremiéry a 23. novembra je premiéra. Bude
tam čierne divadlo - dvaja herci v čiernom, ktorý budú
robiť s kulisami, bude tam hudobná časť, tanečná časť...
Ramon Martinéz nám pripravoval choreografie, my sme si
urobili hudbu, máme aj režiséra a ďalších ľudí, ktorí s
nami spolupracujú. Podľa mňa to bude veľmi zaujímavý
projekt. Samozrejme flamenkový, lebo vždycky chcem, aby to
bolo čo najviac flamenkové, ale bude to i s inými prvkami.
Proste niečo, čo tu ešte nebolo.
ZM: Vystupovali jste s Remedios ve Španělsku? Jak vás
přijalo tamní publikum? Přeci jen hudba, kterou děláte, je
fúzí rozličných hudebních proudů.
Ako Los Remedios sme v Španielsku zatiaľ nevystupovali, ale
vystupovali sme na rôznych akciách pre ľudí z Andalúsie a
iných Španielov. Pre nich je to také zaujímavé. Určite
nejaký "puristi", priaznivci flamenka pura, by nás odsúdili,
že ako si to môžeme dovoliť, ale ja takisto v Seville
poznám ľudí, ktorý odsudzujú napríklad Paka de Lucíu a
Vicenteho a všetkých podobných umelcov. Poznám konkrétne
človeka, cez ktorého podnik prešli všetky veľké osobnosti
flamenka a ktorý o Pakovi Lucíovi rozpráva ako o jednej
basure, o odpade a že on zničil celé flamenco a
podobne...Takže títo ľudia by nás určite vnímali ako niečo
neblahé vo flamenku, lebo ho miešame s rôznymi inými
kultúrami. Ale potom sú ďalší ľudia, ktorým podľa mňa veľmi
vyhovuje a my sme pre nich práve tým zaujímavý, že môžeme
do flamenka doniesť nejaké iné vplyvy, s ktorými sa oni
zatiaľ nestretli. Naše cédečko má v Seville kopec ľudí a
myslím si, že sa im aj páči a je pre nich zaujímavé.
ZM: Ve svém životopise uvádíš, že se tvá hra formovala v
kurzech u Gerarda Núñeze, Niña de Pury a Jose Manuela
Tudely. Jak se ti jevili jako učitelé, kdo z nich ti nejvíc
dal?
Ono to bolo v podstate tak, že než som išiel na kurz k
Gerardu Núñezovi, tak už som flamenco asi rok a pol hral.
Ja som prakticky vyrastal medzi našimi cigánmi a s nimi som
sa učil hrať tie ich cigánske pesničky. A vlastne takto
nejako som sa vôbec dostal k hre na gitaru. Potom som začal
s flamenkom a po roku a pol som išiel na tento týždenný
kurz do Sanlúcaru k Gerardovi...Ale to je takto ťažké, lebo
kto očakáva, že sa za týždeň naučí hrať flamenco, tak to
bude hlboko sklamaný. Flamenco se nedá naučiť ani za týždeň,
ani za rok, ani za dva, ani za desať...Podla mňa je to
dlhodobý proces, celoživotný... A stále, čím ďalej človek
dôjde, tým viac vidí, že je ešte toto a tamto, čo nevie a
musí sa naučiť. Je to vlastne nedokončený proces, niečo, čo
sa stále vyvíja a ide ďalej, a nikdy to nie je
uzatvorené...Na Gerardovom kurze to bolo fajn, lebo tam
bolo veľa gitaristov. Pri takomto počte je to potom na
kapacite každého jedného, koľko sám dokáže. Keď je tam
dvadsaťpäť gitaristov a každý skúša, každý hrá, tak je
možno zložitejšie a ťažšie niečo pochytiť a niečo sa
naučiť. Ale už len to úžasné, čo som vtedy zažil, čo ma
posunulo ďalej a čo mi dalo strašne inšpirácie bolo, že sa
tam každú noc robili fiesty a rôzne vystúpenia, na ktorých
hral Gerardo a iní pozvaný umelci. Aj my sme tam mohli
hrať. A keď sme hrali a medzi nami Gerardo Núñez ako
gitarový boh, ktorý nám pomáhal, radil a pýtal sa nás či je
to tak lepšie... On je pre mňa - okrem toho, že je geniálny
gitarista - tak aj fantastický človek, úplne normálny,
láskavý, príjemný... Ja som ho stretol niekoľkokrát, takže
sa poznáme a je naozaj veľmi príjemný a ústretový človek.
Na mňa vtedy malo dobrý vplyv, že vlastne po tom roku a pol,
čo som sa učil, tak on keď rozdeľoval gitaristov do skupín
podľa úrovne na menej pokročilých a viac pokročilých, mňa
dal do tej vyššej úrovne. Povedal mi, že mám dobrú pravú
ruku. A keď človek vedel, že mal - a stále má - pred sebou
toľko práce, tak počuť od Gerarda Núñeza "máš dobrú pravú
ruku", to bolo vtedy pre mňa také povzbudenie, taká
iskrička a zároveň veľká motivácia...
K Niño Purovi som sa dostal o niekoľko rokov neskôr, už keď
som odišiel do Španielska. Teraz si už nepamätám kedy
presne, ale asi pred piatimi rokmi, bol vypísaný konkurz,
že jedna hudobná akadémia, kde Niño Puro učil, poskytuje
dve, tri štipendia. Bolo treba len prezentovať nejakú
nahrávku, výstrižky z novín, že sa tomu venuješ
profesionálne a tak niečo. Vtedy mi s tým pomáhala ešte
Janka Haluková. Tak sme im tam všetko poslali a jedno zo
štipendií som získal aj ja... Ja som tam teda začal chodiť,
ale veľmi dlho som tam nevydržal. Asi len dva mesiace. On
ako gitarista je Niño Puro úplne úžasný, fantastický, má
perfektnú techniku... len pre môj vkus mi ten jeho hráčsky
štýl veľa nehovorí. Nebola v tom žiadna emócia alebo niečo
podobné. Radšej trebárs menej techniky, ale nech z tej hry
mám zimomriavky. Ale pri ňom som ich proste nikdy nemal.
Uznávam, že on, z technického hľadiska, má úžasne zvládnuté
všetko, robí šialené picada a ďalšie veci, len proste
hudobne mi veľa nehovorí. Veľmi dlho som nevydržal, lebo
tie hodiny boli aj také - aby som to povedal slušne -
troška lajdácky vedené. On napríklad pol hodiny rozprával s
niekým cez telefón a až druhú pol hodinu sa venoval nám.
Tento štýl učenia mi vôbec nevyhovoval, tak som odtiaľ
odišiel.
Manuel Tudela bol vlastne môj prvý profesor, keď som v
Španielsku býval. Poznal som ho v jednej trianskej akadémii,
kde doprevádzal tanečné kurzy. U neho som mal iba pár
hodín, tak sedem, osem, lebo som potom naňho už nemal
peniaze. Potom som ho vždycky len vídal hrávať na rôznych
akciách po Seville. A asi dva alebo tri roky na to, keď som
spolupracoval so speváčkou Máriou Agilar - a keď môžem, tak
spolu ešte pracujeme - sme jedného dňa potrebovali na
vystúpenie aj tanečníka. A moja talianska kamarátka -
tanečnica, študentka od Juana Polvilla - ktorú som náhodou
spoznal asi mesiac predtým, mi povedala, že by o niekom
vedela a že je vraj fantastický...a zaviedla ma práve do
tej Juanovej akadémie. Takže takto som spoznal Juana
Polvilla osobne. Vtedy mi pripadal ako beštia, proste
šialený tanečník. Samozrejme v tom najlepšom slova zmysle.
Ja som sa teda šiel Juana spýtať, či nepozná niekoho, kto
by mohol ísť s nami, a Juan mi odpovedal: "...však ja mám
čas...", a že pôjde on. Ja na to: "Ty s nami pôjdeš
tancovať?" A v duchu som si myslel: "...čo to rozpráva,
však on si určite vymýšľa...", lebo v Seville ho každý
pozná, tancoval aj na Bienále. Bol proste úplne iná trieda,
než ako sme sa cítili my. Ale on to myslel naozaj vážne a
tak s nami išiel tancovať. A po dvoch predstaveniach, ktoré
sme spolu urobili, si ma vzal bokom a ponúkol mi, či by som
s nim nechcel spolupracovať. A od tej chvíle som bol u neho
v akadémii. Tam som sa toho toľko naučil, lebo som desať
hodín denne doprevádzal jeho tanečné kurzy i jeho vlastné
tréningy... Stále sme spolu niečo vymýšľali... A to bolo
neustále...so spevákmi, tanečníkmi... Stále dokola
spev-tanec-spev-tanec. Naozaj som sa pri tom naučil strašne
veľa. No a potom ma začal brávať so sebou ako prvého
gitaristu a vďaka tomu som s ním prešiel celý svet. A potom,
pár rokov na to, čo ja som chodil k Tudelovi, zrazu na
jednu skúšku prišiel Tudela k Juanovi. Keď sme sa tam
stretli, tak sme sa doslova rehotali: "A ty tu čo robíš? Ja
hrajem s Juanom..." - "Ja tiež hrajem s Juanom..." A vlastne
takto sme sa dostali k tomu, že sme potom hrávali spolu.
Juana som doprevádzal s mojim, vlastne prvým, profesorom.
Takže to bolo také príjemné prekvapenie. Teraz naposledy, v
máji, sme napríklad boli s Tudelom, s novými spevákmi a
ďalšími v Rusku. Bolo to naozaj príjemné vystúpenie. Ale
ako som už predtým hovoril, vždycky to bolo také, že ja som
nikdy nechodil nikde na nejaké hodiny alebo čo...vždycky to
bolo po fiestách, s nejakými kamarátmi, a ako som spoznával
ľudí, tak sme spolu vždycky niekam išli, kde sa sedelo,
spievalo a hralo ... Človek sa to stále učil tak nejako
prirodzene, a nie, podľa učiteľa alebo manuálov...
Lenka: "Paní, prosím vás, můžete nás ještě jednou vyfotit?"
Stano: "My sa totiž radi fotíme... :-)"
Ťažko povedať, kto mi z nich dal najviac...Najviac som bol
s tým Tudelom, ktorý má dokonale zvládnuté základy, ako je
súhra so spevom, súhra s tancom, pretože spev a tanec
doprevádza od svojich ôsmych rokov. Takže asi on. Proste
boli sme spolu najdlhšie... :-)
Pokračování:
rozhovor - třetí část.
Viz též předchozí první část.
